Mykoplazmy

Mykoplazmy patria v botanike medzi fakultatívne anaeróbne baktérie, ktoré sa vyznačujú absenciou pevnej bunkovej steny – v ich bunkovej štruktúre chýba peptidoglykán, čo ich robí mimoriadne prispôsobivými a tvarovo variabilnými (polymorfnými). Vďaka tejto vlastnosti sú odolnejšie voči niektorým antibiotikám (najmä tým, ktoré cielia na syntézu bunkovej steny) a aj voči mechanickým zmenám v prostredí. Ide o jedny z najmenších známych baktérií vôbec, ktoré môžu prežiť ako vo voľnom stave, tak aj ako paraziti.

Sú známe svojím širokým spektrom hostiteľov, medzi ktorých patria rastliny, živočíchy aj človek. U ľudí vyvolávajú napríklad genitálne infekcie, uretritídy, cervicitídy, či atypické formy pneumónie. Ich odolnosť spočíva aj v schopnosti prežívať v latentnom stave, bez prejavov, aj niekoľko sezón, čo komplikuje diagnostiku a liečbu.

U rastlín sa mykoplazmy prenášajú vrúbľovaním, ale tiež cez škodcov – najmä cikády, vošky a niektoré druhy strapiek. V poľnohospodárstve sú obávané pre svoju schopnosť spôsobiť vážne poruchy rastu, farby a úrody.

Typickým príkladom je stolbur zemiakov a rajčín, ktorý sa prejavuje zúžením listov, ich stáčaním a fialkastým sfarbením. V prípade cibuľovín spôsobujú rôzne žltačky, u jadrovín ako jablone či hrušky zase vedú k poklesu rodivosti a zníženiu vitality stromov. Na černiciach môže infekcia viesť až k úplnej deformácii plodov.

Dôležité je odlíšiť mykoplazmy od ureaplaziem, s ktorými bývajú často zamieňané. Obe skupiny síce postrádajú bunkovú stenu, no ureaplazmy majú schopnosť štiepiť močovinu (urea) a pre svoj vývin potrebujú zvýšený obsah cholesterolu. Ureaplazmy sú významnými patogénmi u človeka, kde spôsobujú napríklad zápaly panvových orgánov, močových ciest alebo meningitídu.

V ochrane rastlín je boj s mykoplazmami náročný – rovnako ako vírusy, neexistuje účinný chemický prípravok na ich priame ničenie. Prevencia preto zahŕňa kontrolu prenosu vrúbľovaním, ničenie prenášačov a používanie zdravého sadivového materiálu.